Volám sa Radka Riňaková Repková a pochádzam z Prešova. Už trinásť rokov sa venujem ručnej výrobe zápisníkov, diárov a fotoalbumov – vecí, ktoré vznikajú pomaly, s dôrazom na remeslo, cit pre detail a materiály, ktoré majú dušu.

K tejto tvorbe som sa dostala počas štúdia výtvarného umenia na Prešovskej univerzite. Najskôr som skúšala obaly z papiera, potom som objavila látky – každá iná, každá s vlastným príbehom. Až raz v sekáči môj pohľad padol na starú koženú bundu. Vtedy sa zrodil nápad, ktorý mi nedal spať – a aj keď som to ešte netušila, práve v ten deň som sa do tejto práce zamilovala naozaj.

Začínala som s lepenou väzbou, no čoskoro som podľahla čaru šitej. Skúšala som všetko – rôzne druhy väzieb, ručné papiere, kombinácie materiálov. Keď som začala vyrábať diáre, ich vnútro som najprv vypisovala celé ručne, stránku po stránke. Dnes mi ten istý obsah láskyplne „nakódi“ môj manžel – oddaný IT-čkár a tichý hrdina v pozadí mojej dielne. No všetko ostatné zostáva ako kedysi – doma ich tlačím, režem a skladám ručne, s rovnakou trpezlivosťou a radosťou.

Niektoré zápisníky vzniknú rýchlo – sú jednoduchšie, skromnejšie, v čistých líniách. Iné si pýtajú čas. Niekedy s jedným bojujem celé týždne, hľadám správny detail, farbu, štruktúru. Ale každý z nich – ten strohý aj ten komplikovaný – nesie rovnaký odtlačok: lásku k remeslu a nadšeniu, ktoré ma nikdy neopúšťa.

Materiály, s ktorými pracujem, si nevyberám len očami, ale aj srdcom. Koža, látky, kávový papier, mosadzné zámky či recyklované papiere – všetky majú minulosť. Mám rada veci, ktoré už niečo zažili, a snažím sa im dať nový príbeh. Dôležitá je pre mňa aj udržateľnosť – používam papiere vyrobené šetrne k prírode a rada zachraňujem zdanlivo nepotrebné veci.

Rada sa túlam pomedzi zabudnuté stoly na burzách starožitností, kde medzi hrdzou a prachom ticho driemu malé poklady – mosadzné kľúčiky, miniatúrne rámiky, kovové zámky, fragmenty s minulosťou. Každý z týchto kúskov mi zašepká vlastný príbeh a ja ich potom s láskou vkladám do obalov zápisníkov ako talizmany. Nie preto, že by boli dokonalé, ale práve preto, že sú jedinečné. Tak ako spomienky, ktoré si do zápisníkov ľudia vpíšu.

Nad všetkým, čo robím, visí jedno tiché pravidlo – že nič nie je nemožné.
Vybočiť z línie, spojiť nespojiteľné, tvoriť bez hraníc.
Pre mňa v tomto remesle neexistuje správne a nesprávne – len možnosť.
Možnosť nechať sa viesť rukami, intuíciou a radosťou z procesu.

Každý zápisník je tak trochu ako sen –
zrodený z nápadu, ktorý mi často nedá spať,
z kúskov, ktoré iní považujú za odpad,
a z viery, že veci môžu mať zmysel, keď ich vytvoríme srdcom.